Vyrovnávanie sa so smrťou a stratou

Smrť a strata - fázy vyrovnávania sa

V živote sa stáva, že prídeme o najbližších vtedy, keď to najmenej čakáme. Žiaľ, aj to je súčasť nášho bytia. Mnohokrát sa s tou osobou nestihneme rozlúčiť, ako by sme chceli máme nejaké neuzatvorené veci a o to ťažšie sa nám potom s danou stratou vyrovnáva.

Smrť blízkej osoby nikdy nebola a ani nebude ľahká téma. Napriek tomu je potrebné sa o nej rozprávať. Tento článok  by nám mal pomôcť trocha lepšie porozumieť tomu, čo sa s nami deje, ak prídeme o blízku osobu, či dokonca aj o domáceho miláčika.

 

 

Po strate blízkeho môžeme prežívať najrôznejšie, aj protichodné emócie. Je dobré vedieť, že každá z týchto reakcií je normálna a každý z nás navonok môže stratu prežívať rozdielne. A je to tak v poriadku.

 

 

Väčšinou vieme identifikovať, akou z 5.fáz smútenia človek prechádza podľa typických znakov danej fázy. Je dôležité, aby sme si prešli postupne celým smútením na to, aby sme sa mohli pohnúť neskôr ďalej.

 

Teraz si bližšie popíšeme, o akých fázach psychológovia najčastejšie hovoria .

 

1.fáza - Popretie “nemôžem tomu uveriť”

Toto je obvykle naša prvotná reakcia. Ide o stav, ktorý nám pomáha dávkovať si len toľko, koľko práve zvládame. Môžeme vnímať, že sme akoby otupení, že nie sme schopní nič cítiť. Je to tak normálne. Po tomto otupení sa do popredia nášho prežívania však dostáva smútok. V tejto fáze pre nás môže byť ťažké prejaviť smútok plačom. Je to preto, že sme ešte stále v emocionálnom šoku. Tento stav môže trvať aj niekoľko týždňov. Nezdravé by bolo, ak by sme naďalej dlhodobo popierali, že sa to stalo a ostali v predstave, že aj napriek tomu, že daný človek zomrel, neverili by sme tomu a boli v očakávaní, kedy sa vráti. Takýto spomínaný stav môže nastať u malých detí, ktoré smrť ešte nedokážu pochopiť, preto je potrebné im to citlivo a primerane ich veku vysvetliť, avšak povedať im pravdu, že túto osobu už nikdy neuvidia, že už medzi nami nie je.

 

2.fáza - Hnev a “emocionálny guláš”

Takéto emócie prichádzajú vo chvíli, keď sme ochotní pripustiť, že milovaná osoba zomrela. Je ťažké vyrovnať sa s tým, že už tu nie je, hneváme sa. Hneváme sa na tú osobu, že nás opustila, na ľudí, ktorí mali milovanému pomôcť, na seba samých, že sme to nevedeli zmeniť. Snažíme sa nájsť vinníka. Je to preto, že potrebujeme štruktúrovať naše prežívanie, zamerať ho na konkrétny cieľ. V tejto fáze môžu prepuknúť chaotické emócie, ktoré sa veľmi často striedajú. Môžeme prežívať fyzickú bolesť na hrudi, sťažene dýchať, mať strach, zúriť, cítiť nepokoj, zažívať pocity viny, bolesti hlavy, stratu chuti do jedla, nevedieť pokojne spať, mať nočné mory, cítiť sa vyčerpane...  Bežné v tejto fáze sú aj rôzne halucinácie, napr., že sme zomrelého videli, či počuli , niekedy dokonca “cítime jeho prítomnosť”,  všetko nám ho pripomína. Návaly plaču môžu prísť pri akejkoľvek spomienke. Uvedomujeme si, že smrť je nezvratný proces a že sme stratili dôležitý vzťah, dôležitého človeka, s ktorým sa už nebudeme môcť zhovárať a tráviť s ním čas.  Cítime, že to nie je fér a pýtame sa “prečo” sa to stalo práve jemu, nám.. Je potrebné tieto emócie vyjadriť a nechať ich odznieť, aby mohlo časom dôjsť k nášmu vnútornému uzdraveniu z tejto straty. Pri pocitoch viny sa zamýšľame nad tým,čo by bolo inak, keby sme my urobili niečo inak. Faktom je, že vo väčšine prípadov sme nemohli zasiahnúť a nemohli zmeniť osud tejto osoby, obviňovať sa je iracionálne. Robili sme to najlepšie, čo sme v danej chvíli a situácii s dostupnými informáciami vedeli. Hnev sa stáva problémom, ak vedie k zatrpknutiu- vtedy vytvárame svoj životný postoj, v ktorom si zapríčiňujeme sami ešte väčšiu a dlhodobú bolesť, v ktorej sa zacyklíme.

 

3.fáza - vyjednávanie

Začíname komunikovať s nadprirodzenom,s Bohom, vesmírom a snažíme sa vybaviť nejakú "dohodu". Uvažujem napríklad takto  „ možno ak sa nejako obetujem, budem sa viac modliť , darujem peniaze, tak sa ten človek vráti. “ V myšlienkach sa vraciame do minulosti a predstavujeme si, aké by to bolo, keby sme urobili niečo inak. Cieľom tejto fázy je nájsť zmiernenie našej bolesti zo straty alebo sa tejto bolesti chceme úplne zbaviť tým, že urobíme niečo inak, konáme kajúcne, dobré skutky. Táto fáza je typická opäť dávaním si viny za to, čo sa stalo a mnohým premýšľaním nad tým. Je dôležité mať pri sebe niekoho, kto nám je oporou, kto nás uistí v tom, že to spolu zvládneme.

Pomôcť môže aj napísanie listu zosnulému, kde mu vyjadríme, čo sme mu nestihli povedať, môžeme ho poprosiť o odpustenie a tiež mu udeliť to svoje odpustenie, môže to byť naša posledná rozlúčka s ním. Môžeme poprosiť nejakú blízku osobu, či psychológa, aby bol v tomto procese s nami a daný list milovanej osobe môžeme symbolicky poslať zapálením obálky a sledovaním, ako sa popol vznáša hore k nebesiam. Alebo môžeme poslať mail, či správu cez messenger danej osobe, aj napriek tomu, že už sa odpovede nedočkáme. Tento akt je dôležitý, aby sme danú osobu “nechali od nás odísť”.

 

4.fáza - "Depresia", bytostne hlboký smútok

Možno zistíme, že vyjednávanie nepomôže , cítime beznádej a hlboký vnútorný smútok .Môžeme nadobudnúť pocit, že nikto nám nerozumie a cítiť sa osamelí, môžeme sa tiež začať do seba uzatvárať. V tejto fáze môžeme navonok pôsobiť, že už sme sa tým zmierili a preto o nás okolie môže stratiť záujem a poľaviť v snahe pomáhať nám. Táto depresia je prechodná fáza, je to prirodzená súčasť smútenia a nejedná sa o klinickú depresiu vyžadujúcu si odbornú pomoc. Zvyčajne prichádza po 4 až 10 mesiacoch od smrti milovanej osoby a môže trvať ďalších niekoľko mesiacov. Môže sa objaviť ľahostajnosť, apatia, nemáme chuť nič robiť, nič nás neteší, môžeme premýšľať nad vlastným zmyslom, či smrťou a mať predstavu, že ak by sme aj my v krátkej dobe zomreli, nevadilo by nám to. Táto bolesť je však prirodzená, nevyžaduje si lieky, musí odznieť. Daný vzťah sme možno budovali roky, je prirodzené, že sa s ním ťažko lúči a tiež to trvá rôzne dlho. Typické sú tiež otázky typu “ čo si bez neho/ nej len počnem?” a pocity úzkosti, ktoré sa s tým spájajú . Všetky sviatky, výročia, dôležité dátumy nám budú túto stratu milovaného pripomínať a my to budeme o to intenzívnejšie prežívať. Tento človek tu už s nami nie je a chýba nám.  V tejto fáze tiež reagujeme rôzne, môžeme mať potrebu stále o milovanom rozprávať, pri každej príležitosti, alebo naopak, úplne sa odmlčať, môžeme sa tiež pokúšať správať sa ako tá osoba, aby sme si predĺžili spomienku na danú osobu alebo sa rozhodneme nevrátiť do normálneho života, lebo máme pocit zrady voči osobe, ktorá tu už nie je. Žijeme, akoby sme ani nežili .V tejto fáze máme sklon rozhodovať sa nesprávne o veľkých a dôležitých veciach- napr. sa odsťahujeme, predáme majetok, nájdeme si inú osobu, ktorú sa snažíme zahrnúť láskou, len aby to už tak nebolelo a čo najskôr sme zabudli. Na dôležité rozhodnutia však potrebujeme rozmýšľať triezvo a to v tomto stave žiaľ ešte nedokážeme.

 

5.fáza -akceptácia reality

Postupneme sa zmierujeme s tým, čo sa stalo a sme ochotní ísť ďalej. Objavujú sa prvé záblesky aj svetlej reality, ktorú už dokážeme začať vnímať.  Neznamená to, že už nikdy nebudeme za milovanou osobou smútiť, ale vieme sa posunúť ďalej. Už nikdy nebudeme ako pred tým, táto strata nás poznačí.  Avšak, ak už opäť vieme žiť tento život, tak je to znak toho, že sa zo straty milovanej osoby úspešne zotavujeme.

 

 

 

Podľa čoho spoznáme , že sme na dobrej ceste?

 Znaky prekonania smútku :

• Opäť dokážeme čeliť každodenným povinnostiam,
• vraciame sa do normálneho života,
• začíname prežívať pokoj alebo také oslobodenie sa od smútku a bolesti,
•  dokážeme opäť prežívať aj pozitívne emócie,
• dokážeme opäť plánovať do budúcna,
•  dokážeme nachádzať zmysel
•  opäť nadväzujeme vzťahy s ľuďmi, stretávame sa, socializujeme sa.

 

Ako môžeme pomôcť smútiacemu človeku?

Nehovorte, že “bude lepšie”, že “ už je na lepšom mieste”, že by “nemal toľko plakať”. Vhodnejšie je byť v takýchto chvíľach radšej ticho a byť len fyzicky pri smútiacom človeku, nehovoriť, že ho “chápete”, pretože smútiaci má pocit, že nikto nerozumie tomu, čo prežíva a takéto slová ho môžu od vás vzdialiť a vyvolať hnev. Napriek tomu mu svoje porozumenie môžete dať najavo inak. Dajte smútiacemu priestor vyjadriť slová, ktoré ho sužujú, aj opakovane si vypočujte to isté, nechajte ho vyjadriť akékoľvek emócie a len ich akceptujte, sú naozaj na mieste. Objímte  ho alebo mu dajte ruku na rameno so slovami “som tu s tebou” . Venujte mu svoju pozornosť, trpezlivosť, empatiu a čas . Pomôže mu zariaďovať bežné povinnosti, na ktoré momentálne nemá síl alebo schopnosti, zaujímajte sa oňho, ozývajte sa mu, buďte nablízku, dajte najavo, že ste tu preňho, ak bude treba a že vám na ňom záleží. V týchto chvíľach je nesmierne potrebná sociálna opora, hoci vás od seba môže smútiaci človek odháňať, v skutočnosti sa môže o samote cítiť horšie a mať strach, no bojí sa požiadať o pomoc.

 Ak máte pocit, že niektorá fáza vyrovnávania sa so stratou už trvá príliš dlho a zdá sa vám, že smútiaci reaguje neprimerane  a nevie sa vrátiť späť do normálneho života, obráťte sa na odborníka, prípadne ponúknite aj smútiacemu, že spolu vyhľadáte pomoc, aby ste to zvládli.

 

Kontakty pomoci :

www.krizovalinkapomoci.sk – nonstop linka pomoci, bezplatne, telefón, chat, mail, videohovory

psycholog.sosjanabocatia@gmail.com  prípadne zuzana.rusinova@sosbocatiuske.sk – Mgr. Zuzana Rusinová, školská psychologička

    116 111- Linka detskej istoty, bezplatne, nonstop

 

     055-2347272- Linka detskej dôvery, spoplatnená podľa cenníka operátora, pondelok - piatok od 14:00 do 20:00

 

Spracované z týchto zdrojov  :

https://www.zomieranie.sk/.../zarmutok-a-jeho-prezivanie

https://www.interez.sk/.../vedeli-ste-ze-smutenie-ma-7.../

http://dietaaja.sk/proces-smutenia/

https://dennikn.sk/.../ako-sa-vyrovnat-so-smrtou.../

kniha : David G. Benner : Hojenie emocionálnych poranení . Nitra: Nádej, 1992, 127 s.

 

Spracovala : Mgr. Zuzana Rusinová, školská psychologička